Choď si svojou cestou a ľudia nech si vravia čo chcú...

Jeden z veľmi dlhých pondelkov sa blížil k večeru a ja som sa vracala domov z krúžku z informi.  Vystúpila som z autobusu a pobrala sa peši popri hlavnej ceste. Bola už tma, autá práve žiadne nešli ale v tme som uvidela na hlavnej ceste nejaký pohyb. Žmúrila som do tmy a snažila sa zistiť čo to leží v strede jednej časti cesty. Keď sa priblížilo auto a osvetlilo to neznáme, zistila som, že je to malá srnka. Auta sa vôbec nezľakla, ležala ďalej na ceste aj keď prišli ostatné autá a začali ju obchádzať. Niektoré na ňu trúbili ale ani jeden šofér nevyšiel z auta aby jej pomohol. Kolóna áut ju obišla a zostalo ticho. Dlho neprišlo žiadne auto. Zavolala som rýchlo domov aby pre ňu ocino prišiel. Lenže kým stihol prísť, prirútilo sa auto a zrazilo ju. Zavrela som oči a keď som ich otvorila, zbadala som, že auto ju neprešlo kolesami ale iba zachytilo a ťahá ju pod sebou. Ťahalo ju asi 10 metrov a keď sa srnka spod auta dostala, zostala ležať na ceste, ešte sa hýbala ale vyzerala naozaj biedne. Šofér ani nezastal aby jej pomohol, išiel normálne ďalej ako keby sa nič nestalo. Zase zostalo ticho. Po chvíli sa začalo blížiť dosť rýchlo ďalšie auto. Rýchlo som zasvietila mobilom a začala na auto mávať. Našťastie zastalo. Vystúpil odtiaľ nejaký Čech. Spýtal sa ma ako sa to tu volá a niekde zatelefonoval. Videla som, že nejde ďalej ale stojí pri srnke a máva na autá aby na ňu dali pozor. Ponáhľala som sa domov, a tak ani neviem ako to celé dopadlo. Ale dúfam, že dobre.