Choď si svojou cestou a ľudia nech si vravia čo chcú...

Ja osobne som človek dosť čudný. Hovoria mi to ľudia a myslím si to o sebe aj ja. Moje okolie si už viac - menej zvyklo na moje čudné nálady. Ale to, čo sa so mnou deje v poslednej dobe je fakt príliš.
Do školy chodím s mojou najlepšou kamarátkou. Poznáme sa už asi 14 rokov, a tak máme aj svoj spoločný humor. Posledný asi mesiac sa však každé ráno v autobuse a cestou do školy tak nenormálne smejeme, že nám obom tečú slzy (doslovne) a nedokážeme sa nadýchnuť. Po tom, ako sa v škole vyberieme každá svojou cestou sa trochu ukľudníme. Lenže stačí aby som si počas vyučovania spomenula na nejakú z naších ranných hlášok a začnem sa smiať ako blázon. Najhoršie je to cez hodinu keď je ticho, profák vysvetľuje učivo a podozrievavo sa na mňa pozerá. Moja spolusediaca sa asi dosť čuduje keď sa začnem triasť pri potláčanom smiechu. Príde prestávka. S niekým sa začnem rozprávať. Zrazu mi však myšlienky zablúdia k ránu. Začne mi trhať kútikmi a je to tu. Zase raz vyzerám ako blázon. A tak radšej vyhľadám jediného človeka ktorý ma pochopí - moju rannú spolucestovateľku.  Hneď ako sa nám stretnú pohľady príde to zase. Myšlienky nám zablúdia podobným smerom a začneme sa smiať. Niekomu sa musí zdať že sa dorábame, že proste chceme byť zaujímave. Ale to nie je ani zďaleka pravda. Náš smiech je úplne úprimný a má dôvod. Dokonca som začala naše "výroky" zapisovať a keď nemám čo robť tak si ich čítam. Možno raz vydáme knihu :).
Pár ľudí už po nás nepekne zazrelo ako keby bol smiech niečo zakázané, dedinské tetušky nás zrejme poohovárali popri modlení ruženca, ale to je aspoň ďalšia vec na ktorej sa môžeme zasmiať. A ešte niečo...ak by som sa niekedy pri rozhovore s vami začala smiať, nemajte mi to za zlé, som proste taká.